Príbeh kytice podľa príležitosti

Dobrý deň, ja som kytice. Presnejšie kytica z krásnych afrických ruží Red Naomi. Kedysi dávno, za starých dobrých časov, som mohla byť kyticou pre kohokoľvek. Mohla ma dostať babička k narodeninám, slečna maturantka a pokojne aj otecko.

Tie časy sú ale dávno preč. Niekoľko chytrých marketingových hláv rozhodlo o mojom osude. Rozhodli sa ma zaškatuľkovať.

A tak vznikli vo floristických e-shopoch kategórie. A tam ma ty markeťáci zaradili. Ak ma budete chcieť niekedy vidieť, musíte poriadne pátrať a povedať si: "Kde by tak mohla tá krásna kytica 15 červených ruží byť?"

Ja vám napoviem. Doslova hnije v prihlúplych kategóriách s názvom "Prepáč", "Miluj ma" a "Výročie". A tam čakám, až niekto bude mať dobrý dôvod sa ospravedlniť. Alebo bude oslavovať pätnáste výročie.

No, chápete to? Za pätnásť rokov už tu ani nebudem. Ale len pretože som červená, mám krásne veľké kvety, voniam a mám toľko ruží koľko mám, patrím proste tam kam patrím.

Ja by som to nazvala Kvetinový rasizmus! To si nezaslúžim spočinúť v rukách kohokoľvek, kto má rád kvety? Utešuje ma, že v tom nie som sama.

Na druhú stranu je mi ľúto, že nás kytíc je viac. V kategórii vedľa, tá s názvom "Obchodné rokovania", čaká modro-biela kytica ruží. Ale poriadne nevie na koho. Než ju tam šupli, tak ani netušila, že sa na obchodné rokovania nosia kytice. Možno tak ako výzdoba na stôl v zasadačke.

Avšak,  ak sa kytice radia do kategórií podľa príležitosti, prečo sa to isté neurobí s bonboniérou, alkoholom, šperkami, parfumami? To tiež bývajú darčeky, ale nikto ich nerozdelil ako nás kytice. Ja teda navrhujem, aby od teraz boli bonboniéry podľa príležitosti.

Skrátka od teraz budú všetky čokoládové znamenať len "prepáč" a všetky s likérom "milujem ťa". A opováži sa tú s likérom dať napríklad šéfovi, aby si to blbo nevykladal.

Ja si skrátka myslím, že deliť kvety podľa príležitosti je pekný nezmysel. Mňa, červenú ružu, môže rovnako dobre dostať urazená priateľka ako milá pani učiteľka. Mala by som mať rovnaké šance. Čo by som dala za to byť na Florea.

Počula som, že je tam tráva zelenšia, kytice z čerstvých ruží tam žijú v harmónii pod jednou kategóriou a že (nielen) vďaka tomu sa tam kytice moc dlho neohrejú (čo je sranda, keď tam vlastne odpočívajú v chlade). Snáď v budúcom živote, až vyrastiem napríklad ako žltá ruža, dostanem šancu sa tam pozrieť a zažijem to na vlastné okvetné lístky.